/ART

Niečo, pri čom sa cítim živá „Ashtray Heart Tattoo“

Petra Labodová

6.JUN.2017

Minule ste čítali, ako vyzerá spolupráca s mladou, šikovnou, energickou tatérkou Wandou. Po tetovaní ma zobrala do takého malého lokálneho stánku, kde sme si dali fajnú kávu a nadýchaný koláčik a trochu sme sa porozprávali. Aj o tom, ako vníma tetovanie, s čím ho prepája, kde berie inšpiráciu a prečo cestuje.

Ahoj Wandi, dajme trochu klišé na začiatok. Ako si sa ku kresleniu po ľuďoch dostala?

Vždycky som kreslila, bola to pre mňa forma vybitia kreatívneho pretlaku. Potrebovala som však dostávať spätnú väzbu za svoju prácu a to je to, čo sa pri tetovaní deje. Posunula ma veľmi kamoška, ktorá vedela, že chcem tetovať, mohla som na nej trénovať a začala som zároveň sledovať prácu iných tatérov. Postupne prišlo aj v spoločnosti uvedomenie, že sa tetovanie dá robiť inak. Ľudia sa stali ochotnými si dať tetovať spoznateľnú prácu so špecifickými prvkami jednotlivých tatérov a to mi poskytlo priestor. Najprv som sa sústredila najviac na zvládnutie techniky - postupne som získala sebavedomie pri stvárňovaní formy, neskôr obsahu tetovania.

Tetuješ zhruba dva roky, s početnými cestovateľskými prestávkami je to asi rok a pol. Aká bola tvoja cesta? Ako nahliadaš na tetovanie dnes?

Zo začiatku išlo o techniku, nežné veci, ktoré svojím spôsobom postrádali obsahovú stránku. Bol to skôr dizajn. Teraz je to už viac o obsahu. Súvisí to aj s tým, ako som sa ja zmenila ľudsky. Od toho, že „Posielam zvieratko, ktoré sa mi páči, sprav mi podobné.“, čo bolo teda asi pred tými 2 rokmi, som sa dostala do bodu, že mi ľudia posielajú básne, emócie, monológy.

 

Pred dvoma rokmi som netušila, že mi ľudia budú jedného dňa posielať básne.

 

Návrhy sú teraz pre mňa úprimnejšie. Spraviť to úprimne je ten najväčší úspech, aký môže pre mňa byť. Aj napr. keď mám temnejšie obdobie, tak nebudem robiť veselé tetovania, s ktorými sa nedokážem úplne stotožniť. Môžu tam byť vtedy stvárnené aj surovejšie emócie.

Chcem tetko od Wandy!

Naše predstavy sa napríklad pri prvom návrhu úplne nestretli, no hneď na druhýkrát mi Wanda poslala motív, ktorý sme už len ľahko doladili priamo v ateliéri, a potom išiel rovno na kožu. Wanda je síce Slovenka zo Zvolena, no žije a tetuje v Brne. V pondelok ráno, na kedy sme si dohodli termín, mi po vystúpení z autobusu klasicky nefunguje internet, a tak jej hneď volám s prosbou o navigáciu. Zvrtne sa na päte a vráti sa po mňa - išli sme tým istým busom. Mám trochu obavy, lebo je vraj dosť asociál. Super, tak to sme dve. Debata bude isto búrlivá. Nakoniec sme s vyplazenými jazykmi od kecania úspešne vyšplhali kopec vedúci do jej súkromného ateliéru na kraji mesta. Cítila som sa tam ako na návšteve u kamarátky s dobrým vkusom. Útulný priestor s veľkou terasou a výhľadom na zeleň a oblohu priamo z tetovacieho stola. Prvú hodinu hovoríme o návrhu, upravujeme, dolaďujeme, hľadáme konsenzus medzi našimi predstavami. Baví ma to, akoby spoločne tvoriť. Nechcem, aby tetko bolo iba moje, chcem, aby v ňom bol čitateľný Wandin podpis.

Ako vyzerá tvoja práca? V čom je špecifická?

Pretrváva taká predstava, že tetovanie je remeslo, ako napr. kováč, kde ti dvaja dokážu niečo ukuť a vyzerá to rovnako. Ale v skutočnosti to tak nie je. Niektorí tatéri majú úžasnú techniku, niektorí zas nápady. Možností je veľa. Čo ty do toho procesu hľadania tatéra dáš, tak sa ti vráti. Tetujem pre zachytávanie vnútra človeka, ak je toto to, čo klient chce a hľadá. On musí spraviť tú prácu, sadnúť si a popremýšľať, vedieť, čo to má vyjadrovať, čo to má v ňom vyvolať. Ja sa na to potom pozriem očami, ktoré to prenesú na papier. Pracujem tak, že si text, ktorý mi ľudia pošlú, najprv prečítam, rozanalyzujem, niečo si z toho vyberiem, získam feeling – zo začiatku to býva vypočutie, čo mi tým chce povedať. Potom je na ňom, či to prijme a prichádza korekcia. Je to náročnejšie na splnenie, ale je to zaujímavejšie. Mám rada písomnú formu, je to pre mňa práca s lyrikou slov, mám rada básne a zapojenie vnútornej romantiky človeka.

Za ten čas čo tetuješ, aj keď je relatívne krátky, máš už vytvorené akési portfólio prác. Keď si ľudia preklikajú tvoje stránky, vedia si už vytvoriť obraz o tom, čo asi môžu očakávať? Akí sú tvoji zákazníci?

Stalo sa mi asi raz, že niekto chcel srdiečko alebo nápis. Inak vedia, čo môžu očakávať, majú tetovanie premyslené. Je to hlavne asi tým, že to mám ako hobby a je dlhá čakacia doba, tak 5 mesiacov. Keďže sa snažím tetovanie robiť v úzkom kontakte s klientom, asi si privolávam ľudí, aká som ja sama. Nie je podľa mňa náhoda, že s 90% ľuďmi čo ku mne prídu sa dobre porozprávame, s niektorými sa staneme aj kamoši, sú pre mňa inšpiratívni. Sú to väčšinou mladí akční ľudia, ktorí sa zaujímajú o literatúru, vizuálne umenie, často občiansky aktívni. Inteligentní, premýšľaví, introspektívni klienti. Dokážu mi aj prenechať voľnosť v návrhu. Mám ich rada. :)

Kde nachádzaš inšpiráciu? Čo ťa posúva ďalej?

Inšpirácia prichádza hlavne od klientov, a tiež aj od ostatných tatérov. Ich sledovanie a feedback je môj spôsob, ako sa učiť, formálne a technicky sa posúvať ďalej. Posledné mesiace chodím na konzultácie. Mám pred sebou dlhú cestu, ale už som na ňu vykročila. Aby som dokázala porozumieť tomu, čo mi ľudia pošlú, tým básňam, a stvárniť ich, musím vedieť porozumieť sebe. Tomu sa približujem skrz cestovanie.

Povedz viac o cestovaní.

Cestovanie je pre mňa posúvanie hraníc, hľadanie porozumenia a inšpirácie, hľadanie si miesta na svete. Posúvam hranice komfortnej zóny do tých momentov, ktoré ma až desia. V procese porozumenia samej sebe mi pomohol pobyt v Peruánskej džungli, kde som absolvovala niekoľkodňovú izoláciu v pralese pod dohľadom psychoterapie. Pred ním som mala obrovský strach, že budem sama v džungli, kde budem jesť raz denne ryžu, nebudem mať mobil, sprchu, v noci budem spať sama v hamake, počúvať len šušťanie listov, ktoré znie akoby chodil okolo teba leopard... Najťažšie ale nebolo to, čo sa odohrávalo za prístreškom, ale vo mne. Bol to pre mňa zásadný moment pre hľadanie porozumenia a akceptácie. Veľa zmenil.

Cestovanie je pre mňa dobývanie si sveta po svojom. Keď cestuješ, si  „global citizen“, uvedomuješ si, že svet je tvoj, pričom je to celé viazané na pocit, nie na jedno konkrétne miesto. A to je dôležité. Ani tetovanie vlastne nie je viazané na formu, ale na ten pocit.

Viem o čom hovoríš. Mne sa toto stalo, keď si mi poslala návrh. Ten pocit, že nepotrebujem  riešiť formu. Nepotrebujem riešiť, či túto bodku posunúť viac doľava alebo hentú machuľu inak vytieňovať, lebo ako celok je to to, čo chcem, čo doplní moju osobnosť. Som s tým stotožnená a nič iné ma už  nezaujíma.

Ja to zažívam najviac práve pri  tetovaní. Pre mňa zásadné je, že keď sa ma niekto spýta či som šťastná, poviem, že nie som. Panuje predstava, že sú len dva módy: bezstarostné šťastie a trpiace nešťastie.

Nechcem robiť iba to, čo ma bude robiť šťastnou, ale niečo, čo strhne moju pozornosť, to, pri čom sa cítim živá.

A aby som bola v tom zaujatá, aby som tým bola naplnená. Tetujem preto, lebo cítim, že je to tá správna vec. A správna vec obsahuje aj šťastie, aj únavu, aj nadšenie aj frustráciu.

Dívaš sa teda na tetovanie otvorene, hľadáš konsenzy s ďalšími rôznymi oblasťami. Keď sme dohadovali tetovanie, písala si mi v maily, že po zaslaní návrhu budeš akoby v pozícii terapeuta – prijímať, nehodnotiť, smerovať. Ako to máš so psychológiou?

Pre mňa je to cesta do budúcna. Psychológia je moje hobby. Konečne som bola tento rok pripravená urobiť krok vpred, ktorý vyšiel a v septembri nastupujem na jej štúdium tu na MUNI, v Brne. Predstavujem si, že mi pomôže v budúcnosti lepšie porozumieť obsahom nielen klientov. V ďalekej budúcnosti by som možno mohla mať napríklad pár psychologických sedení s človekom a potom by z tých sedení vzišiel návrh. Toto je cesta, ktorú by som chcela preskúmať. Tetovaním pripomenúť úspech psychoterapie, kedy ten človek dokázal niečo preklenúť alebo integrovať. Je to pekné a ešte to nikdy nikto nerobil.

Je niečo, čo ti práca tatérky berie? Alebo niečo, čo ťa na nej štve?

Komunita tatérov, ktorej vlastne nechtiac nie som súčasťou. Myslím si, že by sa mali tatéri navzájom podporovať, otvoriť komunitu, držať si palce. Deje sa to málo.

Čo je najväčšie hrdinstvo?

Pri cestovaní spoznávam samú seba a učím sa žiť so svojim skrytými tieňmi v podvedomí. S tými, čo ma ohrozujú. Ich spracovávanie ma začalo baviť, vidím v tom svoju cestu. A to je úzko spojené  s celým procesom. Dokázať sa postaviť sám sebe, svojmu temnému ja, ktoré je v každom z nás. Čím skôr ho prijmeme, tým skôr s ním dokážeme pracovať. To je najväčšie hrdinstvo. Súzniť sama so sebou.

< galéria >