/OTHER

DETI DIVOČINY

15.OCT.2015

 

“Feral Children” alebo deti divočiny je projekt, v Londýne pôsobiacej nemeckej fotografky menom Julia Fullerton-Batten. Jej fotky vyobrazujú deti, ktoré vyrastali v nezvyčajných podmienkach, taktiež nazývané feral children.

 

Tieto neskrotené stvorenia mnohokrát žili v izolácii od ľudí a akéhokoľvek kontaktu s nimi. Nemali skúsenosť s jazykom, ani starostlivosťou či správaním človeka. Niektoré boli opustené, odvrhnuté, iné utiekli, alebo boli unesené divokým zvieraťom. Sú známe prípady, kedy sa dostali do svorky, dokonca opatery zvierat a pod ich dohľadom rástli a prispôsobovali sa okolitým podmienkam a učili sa ich návykom.

 

Fotografka si vybrala niekoľko z množstva známych príbehov, kolujúcich a zaznamenaných po celom svete. Pokúsila sa interpretovať pocity a zároveň možné konanie týchto detí. Strávili väčšinu života vonku, vystavené všetkým elementom, napospas seba samých alebo svojich zvieracích priateľov.

Vlčie dievča/ Mexiko/ 1845-1852

ARKTICKÁ VLNA -  SURFOVANIE NA KONCI
Leto, more, teplé slnečné lúče rozťahujúce kútiky úst neustále nahor a pekné opálené telá ako z časopisov. Sú to zrejme prvé predstavy, ktoré vám napadnú v súvislosti so surfovaním.
JOHN PUSATERI
Tento umelec pochádzajúci z Pittsburgu, sa kvôli štúdiu umenia presťahoval z New Yorku na Nový Zéland. Krajina ho očarila natoľko, že tu zostal a začal sa zaoberať ekológiou. To malo vplyv na jeho pohľad na svet a samozrejme aj tvorbu. Posúďte samy.
SAREK NATIONAL PARK
Národný park Sarek sa nachádza na severe Švédska v Laplantskej oblasti a zároveň susedí s ďalšími dvoma národnými parkami, Stora Sjöfallet a Padjelanta. Sarek je populárny pre svoje krásne scenérie a možnosti pre zdatných turistov, vyhľadávajúcich náročné podmienky. Nenájdete tu však značené trasy ani ubytovanie, len dva mosty v celom okolí. A pretože je počasie v Švédsku zväčša daždivé, vzhľadom na náročnosť terénu, sú všetky aktivity vždy pod silným vplyvom počasia.
Viac

V roku 1845 bolo toto dievča videné utekať na všetkých štyroch spolu so svorkou vlkov, smerom k stádu oviec, ktoré následne napadli. O rok nato, bolo opäť videné, ako sa so spomínanými vlkmi ovcou dokonca kŕmi. Bola chytená, no podarilo sa jej utiecť. V roku 1852 ju videli znova spolu s dvoma vĺčatami, ako uteká do lesa. Viac ju už nevideli.V roku 1845 bolo toto dievča videné utekať na všetkých štyroch spolu so svorkou vlkov, smerom k stádu oviec, ktoré následne napadli. O rok nato, bolo opäť videné, ako sa so spomínanými vlkmi ovcou dokonca kŕmi. Bola chytená, no podarilo sa jej utiecť. V roku 1852 ju videli znova spolu s dvoma vĺčatami, ako uteká do lesa. Viac ju už nevideli.

Oxana Malaya/ Ukrajina/ 1991

Oxana bola nájdená v roku 1991 v psej búde, ktorú s nimi zdieľala. Mala len osem a so psami žila už skoro šesť rokov. Jej rodičia boli alkoholici a jedného dňa sa k nej nevrátili a nechali ju napospas osudu. Hľadajúc teplo a úkryt, trojročná Oxana našla útočisko na farme v búde, kde sa schúlila k psom, čo jej pravdepodobne zachránilo život. Keď dievčatko našli, jej správanie pripomínalo viac chovanie psa, než človeka. Behala po štyroch, dychčala s vyplazeným jazykom, cerila zuby a brechala. Kvôli nedostatku ľudskej spoločnosti ovládala len slová „áno“ a „nie“. Intenzívna terapia pomohla Oxane naučiť sa základným sociálnym a verbálnym zručnostiam, avšak, len na úrovni päťročného dieťaťa. Dnes ako už tridsaťročná žena žije na klinike v Odese a pomáha na farme patriacej nemocnici so starostlivosťou o zvieratá.

Shamdeo/ INDIA/ 1972

Shamdeo, približne štvorročný chlapec, bol v roku 1972 nájdený v lese v Indii, ako sa hrá spolu s vlčími mláďatami. Jeho pleť bola veľmi tmavá, mal ostré zuby, dlhé zahnuté nechty, zamotané vlasy a mozole na dlaniach, lakťoch a kolenách. Lovil hydinu a dožadoval sa krvi. Jeho návyky boli podobné psom či vlkom. Nakoniec sa podarilo odučiť ho od jedenia surového mäsa, no nikdy neprehovoril. Podarilo sa ho naučiť len niekoľkým jednoduchým znakovým signálom. V roku 1978 sa dostáva do domova Matky Terezy pre chudobných (Lucknow, India), kde bol premenovaný na Pascala a v roku 1985 umiera.

Vtáčí chlapec/ Rusko/ 2008

Sedemročný chlapec, nájdený v skromnom dvojizbovom byte, kde žil spolu so svojou tridsaťjedenročnou matkou. Žil uväznený v jednej izbe spolu s množstvom vtáčích klietok aj s ich obyvateľmi, ktorí boli matkini domáci miláčikovia. Zaobchádzala so svojím synom ako s ďalším z jej operených spoločníkov. Nikdy ho nebila, nikdy ho nenechala bez jedla, ale taktiež sa mu neprihovorila ani neprejavila materinskú náklonnosť. Jeho jediná komunikácia bola s vtákmi. Nedokázal rozprávať, len čvirikal. Ak nebol pochopený, začal mávať rukami ako vták. Odňatý z matkinej starostlivosti, bol následne premiestnený do centra pre psychologickú nápravu, kde sa lekári snažia o jeho rehabilitáciu.

Marina Chapman/ Kolumbia/ 1959

Marina bola v roku 1954 unesená z odľahlej dediny v Južnej Amerike a neskôr opustená svojimi únoscami v džungli. Počas nasledujúcich piatich rokov žila v spoločnosti malých kapucínskych opíc, až kým nebola objavená lovcami. Živila sa bobuľami, korienkami a banánmi, čo jej priniesli opice. Spávala v dierach stromov a chodila po všetkých štyroch. Keď raz utrpela ťažkú otravu jedlom, ujala sa jej staršia opica, ktorá ju doviedla k jazierku s vodou a donútila ju piť. To spôsobilo vyvrátenie obsahu žalúdka a Marina sa opäť zotavila. Spriatelila sa s mladými opicami, ktoré ju učili loziť po stromoch a rozoznávať čo je bezpečné na konzumáciu. Bola schopná sedieť na stromoch a hrať sa s nimi. Keď ju lovci našli, nevedela komunikovať na úrovni človeka. Bola predaná do nevestinca, odkiaľ však utiekla a žila na ulici. Neskôr bola zotročená mafiánskou rodinou, od ktorej ju časom zachránil sused, ktorý ju poslal do Bogoty ku svojej dcére s manželom. Tí Marinu adoptovali, napriek tomu, že mali už päť vlastných detí. Keď dovŕšila pubertu dostala ponuku od ďalšieho člena rodiny robiť chyžnú. Rodina sa neskôr v roku 1977 presťahovala spolu s Marinou do Bradfordu v Británii, kde sa neskôr vydala, mala deti a žije tam dodnes. Marina a jej mladšia dcéra spolupracovali na knihe o jej divokých skúsenostiach, ktoré boli uverejnené pod názvom – The Girl With No Name (Dievča bez mena).

Leopardí chlapec/ India/ 1912

V roku 1912, keď mal tento chlapček len dva roky, bol unesený samicou leoparda. Tri roky nato, bola počas poľovačky samica zastrelená a lovci našli tri mláďatá. Jedným z nich bol už vtedy päťročný chlapec. Bol prinavrátený svojej rodine, žijúcej v malej dedinke v Indii. Keď ho prvýkrát chytili, dokázal len čupieť a bežať po všetkých štyroch, avšak rýchlosťou akou bežal dospelý vzpriamený človek. Jeho kolená, prsty a dlane boli pokryté zhrubnutou kožou a prsty na nohách mal takmer v pravom uhle k priehlavku. Hrýzol a bil sa s každým, kto sa k nemu priblížil, dokonca ho prichytili ako sa kŕmil ulovenou hydinou. Nedokázal rozprávať, vydával len zvuky podobné vrčaniu. Neskôr sa naučil rozprávať a chodiť takmer vzpriamene, nanešťastie postupne oslepol.

Kamala a Amala/ India/ 1920

Osemročná Kamala dvanásťročná Amala, boli nájdené v roku 1920 ukrývajúc sa vo vlčej diere. Joseph Singh sa ukryl v strome nad brlohom, kde vyčkával, kým sa vlci stratia. Keď sa tak stalo, vo vnútri uvidel dve postavy vykúkajúce von. Keď ho zbadali, dali sa na útek po všetkých štyroch. Keď sa mu podarilo odchytiť ich, dievčatá práve spali s ovinutými rukami okolo seba. Neustále vrčali, zavýjali, trhali si oblečenie a odmietali zjesť niečo iné ako surové mäso. Fyzicky zdeformované, so skrátenými šľachami a zničenými kĺbmi. Ich sluch a čuch bol však na obdivuhodnej úrovni. Amala zomrela počas nasledujúceho roka po chytení. Kamala si viedla o niečo lepšie a naučila sa chodiť takmer vzpriamene a dorozumievať sa pomocou niekoľkých slov, tiež však umrela v mladom veku, a to v sedemnástich rokoch na zlyhanie obličiek.

John Ssebunya (opičí chlapec)/ Uganda/ 1991

John utiekol z domu v roku 1988, potom čo videl svojho otca zavraždiť matku. Stratil sa v džungli, kde začal žiť s opicami. Bol opäť nájdený v roku 1991 a umiestnený do sirotinca. Jeho strava pozostávala hlavne z korienkov, orechov a sladkých zemiakov. Keď sa naučil rozprávať, zistilo sa, že má jemný hlas vhodný pre spev, a tak sa pridal k africkému zboru.