/ADVENTURE

HIKEMALAYA part 2

Juraj Koreň

10.MAJ.2016

V článkoch rôznych trekkerov, ktorý absolvovali túru okolo Annapurny s batohom na chrbte som vyčítal čosi ako nepálske príslovie: "Nemeň Nepál, Nepál zmení Teba!" 

Takže zvedavosť so mnou lomcuje, som veľmi-preveľmi nedočkavý, čo to so mnou a mojím vnímaním sveta urobí. Predsa len, osem tisícovky sa nevidia každý deň...trekkeri majú naozaj perfektné zážitky, ale čerešničkou na torte bude práve to lietanie. Duchovný rozmer lietania sa naozaj ťažko popisuje, dupľom na takých miestach ako sú Himaláje!! Budem rád ak v ich majestátnosti poškádlim výšku 5000m, tie teploty hore vyššie si ani neviem predstaviť. Tie steny musia byť niečo úchvatné, určite si prídem ako smietka, krehká a nezaujímavá.

 

Plán je asi nasledovný...z BA osedlám Flydubaiboinga do Dubaja, pochrápem si nejaký ten čas na letisku, preskočím do onakvejšieho viača do Káthmandú. V Káthmandú sa rozhodnem či pôjdem už rovno z prvého kopca, alebo do Pokhary (už tam bude lietačská výprava Orešancov tak sa možno vidíme) a to ešte neviem ako. Tam si dám jeden možno dva dni lietanice a ošahávačky nového Avaxiáša a miestnych podmienok z Sarangkotu a potom vyrazím vstříc dobrodružstvu smerom na západ, popod Annapurnu a Dauglíri.

 

Našiel som si akési putovné miesto so svätyňou, ktoré by som rád navštívil. Po ceste je však niekoľko problémov. Najveternejšie údolie v Himalájach a 3500m kopce zalesnené a zaskalené vrcholy, úzke doliny a žiadna pristávačka na cca 15km. To bude riaden bigbít! Ak bude západný vietor príliš silný, zvrtnem to na východ, popod Annapurnu a Manaslu. Koľko to na východ len pôjde. Taký je plán, ale samozrejme na 80% sa to vyvinie úplne inak. Počítal som že ak by som za deň bol schopný uletieť 50km, bolo by to peckové. Špicová hike and fly skúsenosť v Himalájach (síce iba tých prťavých ale aj tak!) čiže HIKEMALAYA!

 

V ruksaku bude aj turistický zápisník, kde si poctivo budem poznamenávať zážitky a drobnosti počas určite nudných večerov pod miliardami hviezd v tých najpeckovejších kopcoch na svete...ktoré neskôr po návrate hodím do digitálnej formy, ak sa samozrejme vrátim :)

NAMASTE!

 Deň prvý: Poznáte to, na letisku ma straší, čo všetko som zabudol, nezobral alebo či toho nemám príliš. Keď v BA odovzdám batožinu, napadne ma že mám vo vačku nožík. Lebo "chlapík bez nožíka, to je ako bez pipíka!"
 Chytro mi pomohol L.V. s vrátením batožiny a tak nemusím svojho milovaného švajčiara nechať doma. Druhou chybou bolo to, že som si nevzal do príručnej spacák a nafukovačku aby som mohol tých 19h v DBX prespať. Všetko ide bokom lebo sa teším na tie neskutočné výhľady z 11km na Európu, zapadajúce Slnko...Ako budem v Dubaji spať, to ani boh nevie.

Deň druhý: V Dubaji je to hrôza, 15e taxík, 33e hotel a to som na izbe s dvoma Indiánmi ktorý chrápu tak, že sa nečudujem že Amazonský prales sa zmenšuje. Šak napílili snáď polku z neho! Pred odletom idem pozrieť do mesta, lacným a perfektne vysutým metrom do centra konzumu, menovite Khalifu. Osemstometrová obluda z ocele a skla, to je oproti Himalájam desatina výšky a také reči okolo toho, ani pekná nie je.

 

V metre sa cítim zvláštne, tož som najvyšší a najbledší. Skladba cestujúcich je: Plachtári (muhamedáni s bradami a koránom v hnáte), Indiáni (v šľapkách) Číňanci a ja. Najvyšší, najťažší a to nie som doma ani náhodou. Všetci čumákujú.  Mesto nič moc, samé brutálne autá, telefóny, drahé obchody, žiaden park ani nič. Nečudo, že jediné čo tu riešia je mať čo najdrahšie veci. Tu ísť športovať alebo len tak sa prejsť vonku je výkon, horúco ako v japonských bunkroch na Okinawe. Nič pre mňa.

 Na letisku pred odletom ešte kreslím spiacich ľudí a teším sa, že idem het. Celý let som nalepený na skle a čumákujem aké je počko v Iráne, aké sú tam pecka hory a vôbec...V Indii už skoro nedovidieť na zem, vzduch je špinavý       jak     predvolebné        reči.

V KTM zažívam prvé stresy, totiž stratili mi batožinu.... kurnikšopaaaa! 3500euro len padák sedačka a záložka a to ešte nehovorím o ostatnej výbave, či už elektro a outdoorovej. Spisujem papiere a idem na hotel. Tým   pádom        strácam      jeden deň.

Deň tretí: Ráno je v KTM pochmúrne, vďaka časovému posunu som sa moc nevyspal, smogu je toľko, že ani tiene cez deň nie sú.


Musím trikrát volať na letisko aj to len preto aby zistili že moju bagáž tam majú, nezabudli ju v DBX. Anciáša im, Zbytočne ma to stálo asi 35euro. Neva, asi to tak malo byť. Ale nechcem byť v meste, chcem do tých Hôr!!! Hľadať ten správny moment, to správne miesto a ten správny zážitok...aby som si mohol povedať....uff to bolo fakt husté!


 Stretneme sa s chalanmi z expedície Everest Hardway, veľmi inšpiratívne. Beťári správne horami poznačení, aj nejaký ten prstík v čudu. Keď si predstavím, že Slováčiská ako repa idú podniknúť najťažšiu cestu na najvyššiu horu sveta, som uchvátený. Držím Vám palce chalani...určite to zmáknete a zvládnete  sa      aj       vrátiť späť   živí    a          zdraví!

Hint dňa: My máme síce hodinky, ale Nepálci majú čas!

Deň štvrtý: poblúdim si na autobusovú stanicu v KTM. Počas osemhodinovej cesty do Pokhary si cez okienko všímam veľa krásnych aj udivujúcich detailov. Vojaci zbierajú odpadky v mundúroch (asi jediný v celom KTM) Uprostred križovatky kadí pes a celá štvorprúdovka stojí a trúbi, pes sa ani nepohne kým neskončí...potom to všetci rozjazdia.

Hint dňa: Ak máš klaksón, trúb, najlepšie bez prestania, keď predbiehaš, keď ide zákruta, keď svieti slnko, keď prší...prosto trúb. Nepotrebuješ späťáky        ani    blinkre.

 

Deň piaty: Konečne som tu v PKH, dokúpim baterky do UV filtra, litrík benzínu na varenie a poďho na Sarangkot. Celkom slušne preťažený sa do toho vrhnem, ani dole na jazero nevidno. Kvôli tomuto som sa trepal 6000km?

V slabučkých podmienkach sa šuchcem na západ. Po 15km klesnem nižšie pod hrebeň a čauky.  Pristávam v kamenistom koryte rieky. Naštvaný s ťažkým báglom na chrbte kráčam hore asi 600m prevýšenia. Dávam si hore poriadnu porciu nepálskeho žrádla, dopĺňajú dokým nepoviem dosť, som neforemná guľa. Batoh na plecia a poďho nájsť si nocľažisko. Tesne pred začiatkom búrky sa mi ho aj nájsť podarí. Problém je tu v tom, že existujú len políčka a kopce. Kopce strmé jak svet a políčka sú vyspádované tak aby do nich natieklo vody. Postavím stan, vytopí ma jak myš. Spím teda len tak pod strechou akéhosi baráku kde nikoho nie je. Kľajem, dumám...je toto naozaj "ten" Nepál? Počasie je jedna veľká katastrofa, hory som ešte ani nevidel, každý deň lejak...​