/ADVENTURE

Jeden z NÁS: Ivo Sčensný,25, freelancer, Poprad

„Realita je taká, akú si ju spravíš...“

Soňa Čermáková

23.OKT.2016

Ako sa na svet pozerá človek, ktorý má 25 rokov, živí sa ako freelancer a všetok voľný čas venuje veciam, ktoré miluje? Hory, lyže, cestovanie, v najlepšom prípade všetko dokopy, samozrejme, za prítomnosti priateľov. Túto esenciu svojho života, ako sám vraví, považuje za hodnotu numero uno. O svojich postojoch názoroch, zážitkoch a zaujímavých rozhodnutiach povie viac sám. Zoznámte sa, Ivo Sčensný, jeden z nás...

Ahoj Ivo, možno si niekto povie, prečo sme oslovili práve teba, čo je na tomto týpkovi také zaujímavé, prejdeme teda rovno k veci. Pred pár týždňami si na internet umiestnil inzerát, že chceš niekomu darovať svoje freeridové lyže. Podmienkou uchádzačov bolo, uviesť prečo si práve oni zaslúžia tvoje lopaty. Čo ťa inšpirovalo k takémuto kroku?

Inšpiráciu som nehľadal a ani veľmi nepotreboval. Prosto mi to prišlo ako fajn krok. Ako som písal v inzeráte lyže sú „silno jazdené“, pretože ich využívam od prvého sneženia v novembri do neskorých júnovo-letných lyžovačiek a rozhodne ich nešetrím. Zdalo sa mi teda nefér za takéto lyže pýtať peniaze. Nechcel som ich ale ani nechať zapadnúť prachom a keďže kameňačky už jedny mám (moje úplne prvé, tie preč nedám) rozmýšľal som, čo s nimi. Pospomínal som na časy, keď som s jazdením začínal a ako by mi vtedy pomohlo, keby mi niekto daroval aj takéto rozbité lyže. A vravím si prečo nie, urobíš niekoho šťastným. A keďže staré známe klišé„urob šťastným druhého, urobíš aj seba“ funguje a ja som šťastný rád, inzerát bol na svete. Dúfal som, že nájdem niekoho ako som bol kedysi ja. Mladý, zapálený pre jazdenie, pre hory, bez peňazí, ale s chuťou šlapať a užívať kopce.

Keď sme už pri tom lyžovaní, ako si sa dostal k freeridu, šlapaniu a čo ťa na tom nadchlo tak, že si pri tom zostal?

Lyžovať som začal strašne neskoro. Šúchať dolu kopcom som sa v podstate „naučil“ až na lyžiaraku, keď som mal 15. Vtedy som bol ten typ tínedžera, ktorý sedí pred počítačom celé dni a na šport tak nejako nebol čas. V lete keď som mal 17 nebolo čo hrať a tak som sa raz rozhodol, že pôjdem na túru do Tatier. Chytilo ma to, začal som chodiť na túry častejšie a častejšie a ešte v ten istý rok som šiel na Zbojníčku aj počas hustého sneženia.

Okolo mňa prechádzali kvantá skialpinistov. Vravím si, lyže mám a dole budem rýchlejšie, tak prečo nie. Samozrejme, skialpovú výbavu som nemal absolútne žiadnu, pripol som moje staré slalomové lyže na ruksak, lyžiarky dovnútra do batohu a poďme hore si to odmakať, opäť smer Zbojníčka. V tom čase som mal odlyžovaných dní, že by si ich na prstoch spočítal, ale nejako mi to neprekážalo. Cestou hore som sa celý čas „pretekal“ s asi 60ročným chlapíkom, starým horským vlkom, ktorý mi na chate poradil, že ak si chcem zalyžovať mám ísť do sedla Malý Závrat, že tam je to fajn. Vravím si hmm, ta on vie, ta idem. Mladý, sprostý vytrepal som sa fakt až hore. Sklon okolo 40-45° stupňov, môj prehľad v oblasti lavínovej prevencie 0 bodov, lyžiarsky skill na úrovni 3 ročného dieťaťa, sám, doma nikto ani nevedel kde vlastne som.  „What could go wrong, right?“ J Nebolo mi všetko jedno, ale pustil som to. Neviem či v prvom, alebo až v druhom oblúku som hodil držku, ale bola len jedna z mnohých. A mne to bolo maximálne jedno.

Už v tom momente som vedel, že som našiel to, čo ma napĺňa a že toto je to, čo chcem robiť dokým budem vládať...

Neviem ti povedať prečo sa mi to tak páčilo, ale bolo mi jasné, že som našiel svoju vášeň. Celú zimu som takto pochodoval po Tatrách, sám (keďže som nikoho, kto by takto chodieval nepoznal), so slalomovými lyžami na ruksaku. V strediskách som nikdy nejazdil lebo na to nebolo a úprimne, keď raz ochutnáš voľnosť už sa nechceš zatvárať na zjazdovke.

Ďalšie leto som šiel pracovať do Anglicka aby som si mohol dovoliť kúpiť freeridové lyže (jedny z prvých lopatiek, ktoré sa u nás predávali), poriadne lyžiarky a farebné oblečko(mladý pózerko chcel vyzerať dobre na fotkách :D. Na šlapacie viazko peniažky neostali a vtedy som ho vlastne ani nechcel. Nosiť na chrbte sa mi páčilo, lebo človek si to odmakal a každý oblúk si užil trojnásobne. 

Akí ľudia sa ti ozvali?

Ozvalo sa mi neskutočné kvantum ľudí. Vedel som, že niečo zadarmo bude chcieť veľa Slovákov, ale nečakal som až TAK veľa. Veľmi milé boli správy od ľudí, ktorí lyže nechceli, respektíve písali, že určite sa nájde niekto, kto ich potrebuje viac, ale chceli pochváliť nápad.

 

Toto mi dalo veľa pozitívnej energie, že niekto si dá námahu len tak napísať neznámemu človeku a povedať hej, páči sa mi, čo robíš, dobre to robíš! Rovnako aj „motivačné listy prečo ja“, ktoré spôsobili, že som sa hodiny usmieval. Na mnohých bolo vidno, že ľudia si na nich dali záležať. Kebyže mám viacej lyží na rozdávanie určite by som vybral minimálne 5 ľudí, ktorým by som ich dal. Kopu správ prišlo od „jasňákov“. „vyskúšal som minule prašan v žľabe v Jasnej a chcem jazdiť freeride“. Boli aj snowboardisti, ktorí sa chceli vrátiť späť k lyžiam alebo ich vyskúšať po prvýkrát. Potom boli ľudia, ktorí nechceli lyže pre seba, ale pre známeho, frajera, brata alebo kamaráta. A na záver by som spomenul ľudí, ktorých bohužiaľ bolo tiež dosť. Arogantných so správami typu „tak ja by som ich zobral a prečo ja, lebo chcem“. Dokonca mi jeden chlapík za ne ponúkal tri stovky, že presne ten model už dlho zháňa a zadarmo ich nechce.

No a potom tu boli správy od horoľudí. Od takých, s akými som dúfal, že moje lyže skončia. Problém bol ten, že ich bolo nejako veľa a ja som si nevedel vybrať. V pamäti mi utkvel najmä jeden Poliak - Tatranec ako ja. Celý profil plný lyží a tatranských žľabov. Písal, že musel všetky lyže a celú horskú výbavu predať, pretože mal chorého psa a potreboval peniaze na operáciu. A keďže milujem psy, jeho príbeh ma silno chytil za srdce. Už som bol takmer rozhodnutý, že lyže pôjdu jemu. No nakoniec lyže nedostal, pretože už bol starší a ja som sám sebe na začiatku povedal, že lyže chcem dať niekomu ako som bol kedysi ja, študáčisko bez peňazí, len s vášňou.

Pre koho si sa nakoniec rozhodol?

Dlho som váhal, ale nakoniec som sa rozhodol (tak ako sa často rozhodujem v horách) podľa vnútorného hlásku. Vybral som mladého chalana z Prešova. V lete biker, v zime chce šlapať, nemal vlastné lyže, tak si požičiaval. A prečo práve on? Neviem ti povedať nejaký logický dôvod, jeho správa sa mi prosto najviac páčila. Bol taký... prirodzený, žiadne vyumelkované slohy, bolo z toho jednoducho cítiť obrovský zápal pre vec, nadšenie a mal som pocit, že toto je ten správny človek pre moje lyže.

Keď si niekto pozrie tvoj profil, je jasné že cestovanie máš v krvi. Čo ty a lyžovanie za hranicami, aké rozdiely sú najviac citeľné?

Čo sa týka stredísk moje skúsenosti sú poskromnejšie. Zo 4 strediská v Tirolsku, jedno v Bosne a zopár v Japonsku. Skôr než strediská sa snažíme jazdiť mimo zjazdoviek, takže napríklad na tripe v Dolomitoch, alebo v Nórsku sme v stredisku nejazdili.

Z toho čo som však videl môžem povedať, že slovenské strediská sú kvalitou lanoviek a úpravou zjazdoviek na veľmi vysokej úrovni. Keďže do veľkých stredísk boli u nás v posledných rokoch investované nemalé peniaze máme tu často modernejšie lanovky ako v Alpách, alebo napr. v Japonsku, kde niektoré známe strediská používajú lanovky, ktoré boli postavené ešte pri príležitosti Olympiády v Sappore (1972). To znamená žiadne miesto na široké lopaty, lyže musíš pekne so sebou natlačiť do malinkej kabínky. Ale čo, funguje to, tak prečo to meniť.

Človek však nejde do strediska preto, aby sa vozil v najmodernejšej kabínke, ale aby si čo najlepšie zalyžoval. Tu vidím najväčší problém slovenských stredísk. Obrovské kvantá ľudí na zjazdovkách (a v poslednom čase, bohužiaľ ,už aj mimo nich) zo stredísk robia miesta, ktorým sa snažím radšej vyhnúť. Investori sa snažia zo svojich peňazí vytlačiť maximum, zapoja marketing, ten funguje a ľudí je na svahoch veľa.

 

             „Akoby si neuvedomovali, že Tatry nie sú Alpy...“

 

K preplneným svahom paradoxne prispievajú aj moderné lanovky, keďže so zvýšenou kapacitou prepravených osôb za hodinu priamoúmerne narastá aj počet ľudí na zjazdovke. Akoby si neuvedomovali, že Tatry nie sú Alpy a že rozlohou maličké hory sa nikdy nemôžu rovnať obrovským strediskám, kde sú síce tiež masy ľudí, no rozptýlené v obrovskom priestore.

Kde cítiš, že si doma?

Ako správny moderný hipster-cestovateľ, by som tu mal asi napísať, že sa cítim doma na cestách, lebo cesta je cieľ a že kdekoľvek som v horách a slobodný, cítim sa tam ako doma. Ale nie. Najviac ma vystihuje asi citát  „Ako pes rád utekám a rád sa vraciam domov.“

Milujem cestovanie (aj keď by som sa cestovateľom nikdy nenazval) a rovnako milujem ten pocit, keď sa vrátim. Nemám toho prejdeného veľa, ale čo-to som už videl. Niekoľko stometrové žulové steny stúpajúce priamo z mora a žľaby, ktoré sa dajú lyžovať „summit to sea“ na Senji a Lofotoch. Večne usmiati ľudia na Bali, kopce kam len pozrieš v Alpách, mystické lesíky plné nekonečne hlbokého prašanu na Hokaide, kravy a divé prasce kam len pozrieš na Korzike, vždy a všade padajúca voda na Islande, alebo úzke strmé žľaby v Dolomitoch.

Každé jedno miesto má svoje čarom no nikde sa necítim tak doma ako v Tatrách.

Odkedy sa pamätám pozerám na ne pri raňajkách, tu som vyšiel na prvý štít, tu som začal s freeridom, tu som začal liezť. Tatry sú krásne a na to, aké sú maličké sú veľmi pestré. Dali mi veľa,od kamarátov, ktorých by som dnes už nazval rodinou, cez zážitky, na ktoré sa nezabúda (ako sa cez teba sype lavína, alebo ako v noci čakáš na záchranársky vrtuľník, ktorý síce príde, ale hneď na to aj odíde a záchranári ti do telefónu oznámia, že budete na stene musieť počkať do rána), až po tie najkrajšie pocity, keď prelezieš ťažké miesto v stene, alebo zjazdíš dlho vysnívaný žľab. Tatry bohužiaľ už stihli aj zobrať, ale to všetko patrí k nim,tak ako k ním patrím ja a viem, že domov bude asi už na stálo len jeden.

 

Keď stretneš turistu, a opýta sa ťa kam má ísť, aké miesto na Slovensku mu určite odporučíš navštíviť? Čo by si naopak neodporučil?

To skutočne záleží na tom o akého človeka ide, kedy počas roka príde, aké má schopnosti, čo by chcel zažiť a v neposlednom rade od počasia.

Ak to je človek, ktorý nikam nechodí, nemá žiadnu kondičku, ale chcel by vidieť „ozajstné Tatry“, pošlem ho na Chatu pri Zelenom plese. Ak by chcel turistiku, kde už aj čo-to pocupká, tak veľmi príjemné sú takmer všetky túry po hrebeňoch západných Tatier. Ak je to človek, ktorý už má nejaké skúsenosti s horami (a vôľu porušovať pravidlá), tak ho pošlem na Vysokú, či Ganek. Ak to bude lezec pošlem ho do Motykovej cesty v južnej stene Širokej veže. A ak prší pošlem ho do Slovenského raja do niektorej z roklín, lebo tam pekné počasie netreba, no a potom ho pošlem na pivo J

 A ak nemá záujem o prírodu, pošlem ho do... za niekým iným :D

Čomu by som jednoznačne odporúčal vyhnúť sa, sú miesta preplnené turistami. Skalnaté pleso obchádzať okľukou, príroda je doničená človekom, Jasná rovnako. Niečo podobné platí aj o Rysoch alebo Krivániv lete, tie by som nikomu neodporúčal. Ak tam chceš ísť, choď mimo sezónu, alebo aspoň vyraz na túru o druhej ráno. Uvidíš východ slnka a neuvidíš davy. Je tam fakt krásne, tak si to nenechaj pokaziť.

Aká je podľa teba najhoršia ľudská vlastnosť?

Negativita. Všetko začína v hlave a kopu ľudí miesto spôsobov ako áno, hľadá dôvody, prečo nie. Miesto dôvodov na radosť, hľadá podnety na hnev. Veci samé o sebe väčšinou nie sú ani dobré, ani zlé. Len náš pohľad na nich ich robí dobrými, alebo zlými. Takíto ľudia často schovávajú svoj negativizmus za realitu („ja nie som negatívny, ja som realista“). Pravda je však taká, že realita je taká, akú si ju spravíš.

O čom snívaš?

Ak sa ma niekto opýta, čím chcem byť v živote, odpovedám vždy len, že chcem byť šťastný. Nemám cestovateľské ciele ani životné méty, ktoré by som potreboval dosiahnuť. Chcem ostať takým, akým som, nenechať si zobrať slobodu a na príležitosti stále vravieť áno.

Vidieť svet? Jasné, keď už by bola taká možnosť, ale vôbec by mi nevadilo ostať doma s mojimi a naďalej žiť jednoduchý horo-život. Odkedy som prvýkrát videl film so Shanom McConkeym (ktorý je môj osobný hrdina) chcem robiť basejump, ale peniažky na parašutistický kurz nie a nie dať dokopy. No a v kútiku duše dúfam, že sa konečne raz naučím lyžovať a nebudem na lyžiach sedieť ako na hajzli...