/ADVENTURE

Jedna z NÁS: Naty Polcová, 20

Soňa Čermáková

10.AUG.2017

Tento rok sa zúčastnila Salomon running academy, campu pre mladých ľudí organizovaný svetovou značkou Salomon, ktorá sa hrdí popredným menom medzi trailrunningovými pomôckami a výbavou. Ako sa tam dostala, čo vôbec nečakala a ako ju táto skúsenosť posunula sa dočítate u nás...

Naty Polcová je hrdá dvadsaťročná Slovenka pochádzajúca zo Zvolena. Medzi jej záľuby nepatrí vysedávanie na kávičke ani trávenie nedeľňajšieho slnečného počasia v nákupnom centre. Skôr než nové lodičky obzerá tenisky či predpoveď počasia, aby sa rozhodla či sa viac oplatí ísť behať, ísť na bike, liezť alebo vymyslí niečo úplne iné. Jednoducho miluje pohyb a všetko s ním spojené.

Čo musí človek absolvovať, keď sa uchádza o účasť v campe Salomonu?

Na Salomon running academy som sa hlásila už minulý rok. Všetko závisí od ich subjektívneho výberu, nejde o nijaké losovanie. Napriek tomu, že to minulý rok nevyšlo, som to skúsila opäť, pretože to bola moja posledná šanca, keďže je možnosť zúčastniť sa campu v rozmedzí od 16-20 rokov a ja som mala dovŕšiť túto hranicu tento rok. Podmienkou je vyplniť registračný formulár, ktorý je dostupný asi od septembra do marca, potom musíš o sebe urobiť video, tento rok malo mať minútu. Malo obsahovať predstavenie samého seba, a potom napríklad zostrih tvojich behov.

...jednoducho zohľadňujú to, či môžeš byť dobrou tvárou značky.

Myslela som si, že to moje v porovnaní s inými (typu hollywoodska produkcia) nemá šancu. Aj pri samotnom príchode nám povedali, že je pre nás veľkým privilégiom byť tam, pretože tento rok zaznamenali rekordný záujem. Myslím si, že možno zohralo rolu aj to, že som sa hlásila už druhý rok a možno aj to, že som zo Slovenska a je to bližšie, keďže všetky náklady boli hradené nimi. Pre Salomon je dôležitý social image. To, ako sa prezentuješ napríklad na instagrame, jednoducho zohľadňujú to, či môžeš byť dobrou tvárou značky. Ja v  podstate nemám nijaké trailruningové výsledky, v prihláške som písala, že robím triatlon, rada behám a podobne.

Aké boli prvé dojmy po príchode a ako vyzerá program campu vedeného celosvetovo známou značkou?

Na začiatku sme všetci šestnásti dostali od Salomonu balíček v hodnote približne 600€, dvoje tenisky a oblečenie najvyššej rady, akú majú. Pre nich je to veľký marketing. Celkovo, celý camp je veľmi dobrá myšlienka či už marketingová, alebo z hľadiska podpory mladých, čo sa venujú športom.

Camp trval 4 dni, keď sme prišli, bolo to šialené. Bola strašná búrka a všetci, čo prilietali z väčších vzdialeností mali meškanie. Stretli sme sa v rakúskom Neustifte asi o 10 večer, nasledovala večera a predstavovanie účastníkov, čo trvalo asi do polnoci. Vtedy nám popísali a predstavili celý program. Každý deň začínal jógou o 7:00, jedno ráno s dronom nad hlavou, potom nasledovali raňajky a ani nie po pol hodine sme šli behať, čo znamenalo, že skoro nikto nič nejedol, alebo len veľmi málo, aby sme nemali kŕče. Toto podľa mňa nebolo vyriešené veľmi dobre. Behali sme vždy nejaké 3-4 hodiny, vrátane nejakého workshopu. Prvý deň sme mali uphill workshop, druhý downhill workshop, tretí deň sme sa mohli pýtať profíkov - atlétov Salomonu, ktorými boli Ida Nilsson a Remi, ktorí rozprávali a dávali rady na preteky a podobne. No a na poslednom workshope sme prezentovali našu víziu, ako by Salomon mohol pôsobiť v budúcnosti.

Po tomto behu sme sa vrátili, približne o 1 na obed, a po obede sme mali workshopy o sociálnych médiách. Jeden deň sme mali pretek, kedy sme odchádzali hneď po raňajkách. Mohli sme si vybrať či chceme súťažiť na 15km, alebo 25km vzdialenosť. Ja som si vybrala 15km.

Udialo sa niečo, čo si nečakala? Prebehol tento camp podľa tvojich predstáv?

Určite v prvom rade to, že sme dostali toľko vecí, človek s tým dopredu nikdy nepočíta. A potom tá druhá stránka. Prekvapilo ma to, že to nebol taký neuveriteľný týždeň môjho života, ako sme možno predpokladali. Je to o tom, že vám síce povedia, že tento týždeň nie je o naháňaní sa, ani o pretekaní sa medzi sebou. Je to o tom, aby sme si užili šport, ktorý všetci radi robíme.

Opak bol však pravdou, samozrejme, to o pretekaní bolo, pretože koniec koncov chceli vidieť niekoho vhodného pre ich značku a prispôsobovali tomu aj behy. Napríklad ich náročnosťou, rýchlosťou a pod. Pre mňa osobne boli behy náročné, ale zvládla som ich. Niektorí sa odpálili hneď prvý deň, lebo všetko strašne pushovali a chceli sa ukázať. Nakoniec to skončilo tak, že dva dni sme behali len jedenásti lebo zvyšok mal opuchnuté kolená, nohy a pod. Ale, samozrejme, v deň preteku boli všetci ok.

Prekvapilo ma napríklad aj to, že vec akou je podpísanie papieru - ste tu na vlastnú zodpovednosť, Salomon nezodpovedá za vašu smrť a podobne, pričom sme behali veľké prevýšenie a náročnosti., vyriešili jednoducho našim podpisom a nariešili to, že mnoho z ľudí ešte nebolo plnoletých. Čiže, čo sa týka bezpečnosti, až tak na ňu nedbali, pokiaľ videli, že je dobrý svah, alebo previs skál a vyzeralo by to dobre na videu, chceli nás tam poslať, až kým neprišiel náš guide, zhodou okolností Slovák a povedal im, že to nie je dobrý nápad, môže sa to odtrhnúť. Vtedy zvážili, že to asi naozaj nie je dobrý nápad.

Všetko bolo brané doslova -Time to play :D. Salomon sa javí ako veľká športová komunita, ale je to podobne ako pri iných športoch. Možno šiesti idú spolu na dve hodiny behať, ale potom ďalších 5 hodín pridávajú na svoje sociálne siete fotky a sú z toho zmagorení. Sedia za jedným stolom, a pritom sú to ľudia, ktorí by sa spolu mohli baviť, lebo sa nevidia celý rok a pri príležitosti takéhoto campu sa stretnú, ale na prekvapenie to tak nie je. Nie sú taká „Salomon family“ ako sa prezentujú.

Čo ďalej? Aké sú tvoje ciele či už v trailrunningu alebo v iných sférach?

Môj cieľ v trailrunningu je asi taký, že sa nechcem nejako upierať na preteky, podobne sa k tomu staviam aj v ostatných športoch, pretože pretek nie je nič výpovedné o tom, akú máš výkonnosť. Možno za tie roky, čo sa venujem športu mám chvíľu, kedy si ho užívam viac ako kedykoľvek predtým a nepotrebujem k tomu dobrý čas z preteku.

Šport by mal byť niečím, čo ťa s ľuďmi spája, mal by byť o tom, že chceš byť bližšie ľuďom s rovnakou vášňou.

Keď som videla, že sa ľudia stresujú zo svojich časov a podobne, príde mi to zbytočné, pretože pokiaľ má človek chuť behať nepotrebuje k tomu nejaký cieľ. Dnes si aj amatéri myslia, že sú profesionáli, lebo behajú veľké dávky, do kopcov, behajú dlho, veľa a nakoniec skončia s tejpovými páskami na tele. Ja sama som to nevedela pochopiť a bol len tréning, tréning. Teraz to robím pre potešenie, bez nejakého premáhania sa. Keď človek nájde balans, je to super.

Máš nejaký športový vzor, ktorý ťa inšpiruje alebo motivuje?

Neviem vysloviť jedno meno, obdivujem ľudí, ktorí to niekam dotiahnu a je jedno, v akej oblasti. Pretože, ako som bola doteraz zaslepená myšlienkou, že šport ťa robí človekom, a tak ďalej, stále si myslím, že ambicióznosť, a to, že sa vieš prinútiť k nejakým výkonom, ťa formuje. Niekedy je to trápenie, ale stále je šport len kľúčom k reálnemu životu. Ale každý má svoju cestu a je to o tom, že dokážeš obetovať so seba samého niečo pre nejakú vec, na ktorej ti záleží

Ako vníma okolie to, že sa nežnejšie pohlavie venuje extrémnejším športom a nevadí im trochu sa zašpiniť?

Myslím si, že mne to veľmi pomohlo, pretože ma to vyformovalo. Naozaj nemám jednu negatívnu skúsenosť s nejakou reakciou. Samozrejme, keď niekto uvidí moje kolená, alebo modriny, alebo zničené nechty z lezenia, veľa ľudí si možno povie či som v poriadku, ale oveľa viac ľudí si pomyslí, že je to super. Človeka to začne baviť, časom sa odosobní od toho, ako vyzerá, aj keď ja veľmi rada vyzerám „nejako“. Som rada, že som ženou a nemusím obetovať svojim záľubám celý svoj šatník či chodenie do mesta. Myslím si, že všetko treba robiť tak na pol plynu. Niekedy som sa chystala na tréningy aj hodinu, ale dnes to beriem naturálnejšie.

Bežným dievčatám takýto druh športu až tak nešmakuje, čo si o tom myslíš?

Nechcela by som povedať, že každej babe odporúčam ísť na bicykel, lebo je super ísť 70km/h dole kopcom, a potom si ísť zabehať do Tatier. Moja sestra napríklad nikdy nepôjde behať, aby sa vrátila v špinavých teniskách s vrstvou blata na nich a nemá za potrebu ísť skialpovať a byť 6 hodín upotená. Robí krasokorčuľovanie, musí byť namaľovaná, načesaná, je to umenie, šport, krásna hudba... nie je to pre každého. Ja som tak trochu chlap, haha a pomáha mi to prejaviť sa. Mám iné vlastnosti, možno aj vo vzťahoch s mužmi, že sa s nimi trochu bijem, ale myslím, že tak je to správne, lebo každý je iný. Sú ženy, ktoré k športu nemajú vzťah, ale aj to je v poriadku.

Myslíš si, že sa baby stránia takýchto športov, lebo si myslia, že pre ne nie sú určené?

Skôr si myslím, že je ťažké nájsť k tomu cestu. Napríklad ja som sa k tomu dostala náhodou. Bola som sa na bežeckom preteku, kde som stretla môjho budúceho trénera triatlonu. Keby nebolo jeho, možno by som sa k tomu nikdy nedostala. Nie je to tak, že človek kráča po meste a zrazu za ním niekto príde, poď si zabehnúť na Kriváň. A myslím si, že bežná baba, ktorá chodí na strednú vo Zvolene nemá taký priestor ani podmienky, aby sa k tomu ľahko dostala.

Chcem začať behať, je to cool, budú lajky na instagrame. Nie je to však také ľahké! Dáš nejakú radu, na čo si dať pozor?

Keď človek začína behať je to určite ťažké, možno aj kvôli tomu, že je to dnes totálny mainstream. Keď človek začína, nemal by sa stresovať z toho, ako rýchlo beží, lebo na začiatku bude bežať pomaly. Musí sa tešiť z toho, že vôbec beží, netlačiť sa rovno do tempových tréningov, alebo do intervalov, ktoré nájde na nete. Nohy si musia postupne zvyknúť na tento druh pohybu, lebo ako sa vraví, že beh je prirodzený, ono to vôbec nie je také prirodzené. Musíš ho dostať do krvi a „vybehať“ si to.

Akí ľudia sú tvojou „krvnou skupinou“? Čo ťa na človeku zaujme?

Sú to ľudia športovo založení, spontánni. Robia rôzne veci, sú živí, deň berú ako čas a priestor robiť veci a neriešiť, koľko je hodín. Ak sa chcú so mnou stretávať musia byť tolerantní, lebo permanentne niekde meškám. No a mám rada, keď je človek bezprostredný. Ale sú to aj iné veci, ktoré dokážem oceniť, napríklad u ľudí, ktorí sú úplným opakom mňa a vidím v nich pedantnosť a schopnosť rozdelenia si času. Práve od tých sa dá veľa naučiť.

Kde sa cítiš doma?

Doma sa cítim vo Zvolene a teraz to môžem povedať od srdca. Celý život som si hovorila, že Zvolen je pekné mesto, ale ja sa vidím niekde inde, čo je z časti pravda, rada by som bývala niekde bližšie pri horách, ale kdekoľvek som dodnes bola, nemám pocit, že by som niekde našla miesto, kde by som sa cítila lepšie. Hoci sú tam lepšie možnosti, more, chutnejšie jedlo, čokoľvek... Tu na Slovensku sa cítim doma. Síce je cestovanie dôležité, lebo sa tým veľa učíme a stávame sa flexibilnejšími k ľuďom, kultúram a zvykom. Je dôležité stretávať sa s inými ľuďmi, aj úplne inými, no je dôležité vedieť, že rodina a zázemie je niekde, kam sa chce človek vrátiť

< galéria >