/OTHER

Oslava smrti

Soňa Čermáková

30.OKT.2016

Ďaleké východné krajiny lákajú každoročne nejedno odvážne srdce svojou prírodou, exotickými zvieratami a množstvom jedinečných zážitkov. Spoznávanie krajín je však nie len o týchto veciach, ale aj o pochopení, akceptovaní a prispôsobení sa cudzej kultúre. Ľahké povedať, ťažšie vykonať...

Indonézia, ostrov Sulawesi. Južná časť ostrovu je nielen miestom s prekrásnou prírodou, ale aj domovom ľudí Toraja. Život Torajov by mohol byť celkom normálny, samozrejme, keby sa netočil vo svojej podstate takmer výhradne okolo smrti. Nie však vo svojom morbídnom poňatí. Ale vo viere, že smrť je len oslavou života a odchodu človeka, ktorý pokračuje vo svojej ceste a je zároveň príležitosťou pre stret celej rodiny, a to aj z ďalekých miest či krajín.

Počas svojho života tvrdo pracujú aby nazhromaždili čo najväčší majetok, čo znie prirodzene až do chvíle, kedy zistíte, že nešetria na krajší dom, blahobyt či dcérinu svadbu... Šetria na rozlúčku so svojimi blízkymi, pretože práve tá ukáže status rodiny a jej imanie.

Pre Torajov sú pohreby veľmi, naozaj veľmi dôležité udalosti a bežne trvajú niekoľko dní, týždňov ba až mesiacov. Počas tohto obdobia má rodina čas nazhromaždiť dostatok peňazí na výdavky a organizáciu rozlúčky, pretože telo nie je pochované dokým nemá rodina dostatočný rozpočet na pokrytie nemalých nákladov.

Keď zomrie Toraj, od členov rodiny sa vyžaduje usporiadanie niekoľkých ceremónií známych tiež ako Rambu Soloq. Počas tejto doby zosnulý prebýva spolu so zvyškom rodiny pod jednou strechou. Pokiaľ nie sú tieto ceremónie ukončené, človek nie je považovaný za mŕtveho, hovoria o ňom len ako o makula – chorom človeku. Napočudovanie, tento stav môže pretrvávať aj niekoľko rokov, kým rodina zhromažďuje peniaze. Zatiaľ sa o mŕtveho rodinného príslušníka starajú, ako keby naďalej žil. Nosia mu jedlo, starajú sa o neho, rozprávajú sa s ním a robia mu spoločnosť tak ako keby sa nič nezmenilo.

Veľkoleposť pohrebov sa u Torajov posudzuje hlavne podľa množstva obetovaných byvolov. Tí majú nebožtíkovi zaručiť prechod do ďalšieho života a taktiež blahobyt počas neho. Je bežné, že je počas jedného pohrebu obetovaných minimálne 20 vodných byvolov. Kým ich však stihne tento nemilý osud, starajú sa o ne ako o domácich miláčikov.

Pohreby sú miestom, kde sa stretáva nielen rodina, ale mnohokrát aj členovia susedných dedín a sú miestom, kde človek môže získať dôležité kontakty. Tieto silné zväzky pretrvávajú po celé generácie avšak nie kvôli nezištnosti a láske, ale mnohokrát kvôli podlžnostiam, ktoré vznikajú. Ľudia si totiž venujú dary, ktorých cena je neskôr vyčíslená a musí byť oplatená vyššou hodnotou. Ak teda niekto dostane byvola, musí tento dar v budúcnosti opätovať väčším byvolom. Ak to nie je v jeho finančných možnostiach, povinnosť prechádza na ďalšiu generáciu, čo privádza mnoho rodín do veľkých podlžností.

Tieto nezvyčajné tradície však zďaleka nekončia. August je mesiacom nielen pohrebov ale aj mesiacom „ma’nene“ – druhého pohrebu. Počas tohto obdobia sa príbuzní prinavracajú k svojim zosnulým, vyberajú ich z hrobov, prezliekajú im staré šaty, češú ich alebo prinášajú rôzne darčeky pre ich potešenie. Vnučky vidia svojich mŕtvych prarodičov, deti sa opäť zhovárajú so zosnulými rodinami.

Tradície ďalekého regiónu Torajov sú možno strašidelné a vyslovujú otázku, prečo predlžovať bolesť zo straty človeka na tak dlhú dobu. Avšak nie je prirodzenejšie dopriať si čas na rozlúčku a zmierenie sa ako opustiť milovaného v priebehu niekoľkých dní?