Search
  • Petra Labodová

MAROKO II: Modrá Štiavnica, šialené taxíky a zmenené stavy vedomia

V rozjarenej nálade po prvom marockom dobrodružstve sme si s Ivom a Luckou povedali, že si to niekedy zopakujeme. Tentokrát my traja, vo vlastnej réžii. Poznáte také reči. Prázdne euforické sľuby. Nečakala som, že krátko na to kúpime letenky a po piatich mesiacoch už budeme opäť sedieť v lietadle, tentokrát smerujúcom na sever Maroka, do mesta Tangier. Lucka sa síce nakoniec pridať nemohla, ale Ivo ma v tom gentelmansky nenechal samu.


Z nákupu. © Ivan Derka


Letisko ako samostatný mikrosvet


Videli ste film “The Terminal” s Tomom Hanksom? Vždy si na letisku predstavujem, aké by to bolo, keby som tam uviazla, čo by som robila, kde by som spala, kam by som chodila na kávu a na obed, koho z letiskového personálu by som mala rada a komu by som sa radšej vyhýbala… Letiská sú také samostatné mikrosvety, žijúce si životom s vlastnými pravidlami. Dvom pošahancom ako sme my s Ivanom stačilo na perfektnú zábavu aj prázdne viedenské letisko o tretej ráno (čo by som len teraz, v dobe tejto netopieriej onej, zaňho dala!). Keďže obchody boli zatvorené, najprv sme si vyplnili čas hraním sa na tehotnú a starého, aby sme si mohli sadnúť na pohodlné, pre nich vyhradené sedačky. Ivo ma veľa roboty s tým, aby mu SBS-kar uveril. Ja o dosť menej. Po chvíli nás ale prilákali také tie masážne kreslá, do ktorých hodíte dvojeurovku a ono vás to po celej chrbtici prebehne akýmysi tvrdými guľami. V nádeji, že to prestane rozprávať a pýtať peniaze, že na nich budeme môcť po masáži zostať sedieť a pospať si v pokoji a tichu, tam Ivo so slovami: “Ja si tu môžem vybrať, ináč! Lowr bek, extend, rekovery, uper bek. Dám si rekovery”, tie dve ečka hodil. Po spokojnom krochkaní: “Tak toto je brutal”, kreslo však nestíchlo, mäkkučké miesta pre starých a tehotné už boli obsadené, a tak nám nezostávalo nič iné, len sa v letiskovom prievane poskladať na nepohodlné plastové stoličky pre priemerných smrteľníkov a pokorne čakať, kým nám otvoria gate. Pri prestupe v Madride chytil Ivan obsesiu z toho, že zabudol PIN na svoju bankomatovú kartu a ako najlepšie riešenie psychickej nepohody mu prišlo skúsiť tretí, posledný pokus na zadanie PIN-u na letisku v Španielsku, kde sme mali stráviť z celej cesty len pár hodín. Ivan je väčšinou smart, ale v krízových situáciách, prosím, nebuď ako Ivan. Mal šťastie. PIN uhádol, kartu mu nezhltlo a my sme nemuseli zmeškať lietadlo zaseknutí v celkom inej krajine, ale konečne sme sa vydali smer Maroko.


Barber. © Ivan Derka


Metropola severu


Tangier: letovisko, významný prístav a dôležité priemyselné mesto, z ktorého môžete cez Gibraltársky prieliv kývať kamošom v španielskej Tarife. Alebo ju môžete rovno navštíviť, trajektom sa z Maroka za hodinku doplavíte na najjužnejší cíp Európy. My sme to neurobili, a dokonca sme nenavštívili ani Herkulovu jaskyňu, vraj jednu z najvyhľadávanejších turistických atrakcií Tangieru. Čas strávený tu sme brali skôr ako neštruktúrovanú pohodu. Bývali sme cez airbnb v obrovskom byte mimo centra mesta, takže sme si predovšetkým užívali kultúru miestnych taxíkov, o ktorých poviem viac trošku neskôr. Tiež sme sa aspoň raz za deň chceli cítiť ako Rolling Stones, takže sme počas troch dní pili trikrát čaj v Café Hafa, kde údajne hľadali chlapci inšpiráciu pre texty svojich piesní. A nielen oni, ale chodievali sem aj legendárni The Beatles, americký autor Tenessee Williams, ktorý počas dovolenky v Maroku napísal svoju slávnu hru “Mačka na rozpálenej plechovej streche”, jeden z posledných bítnikov W. S. Burroughs, ktorému imponoval marocký voľný postoj k drogám, Paul Bowles, ktorý sa v Tangieri stal symbolom amerických imigrantov a prežil tu 52 rokov až do svojej smrti, a tiež ďalší umelci. Café Hafa funguje od roku 1921 s pôvodným, jednoducho zariadeným interiérom a vonkajšími terasami, ktorým dominujú stoly obložené kachličkami s tradičnými vzormi a taktiež tradičné farebné plastové stoličky. Nezabudnuteľný gastronomický zážitok nečakajte, môžete tu však ochutnať najsladší mätový čaj, ktorého miera sladkosti sa na stupnici od 1 do 10 pohybuje okolo jedenástky. Pohár s ním máte problém odlepiť od ruky. Atmosféra tohto miesta a výhľady na neďalekú promenádu a oceán obmývajúci Španielsko sú magické. Často som rozmýšľala nad tým, či toto nie je jedno z miest, kam chodia mladí Maročania, s pohľadom upreným na španielsku pevninu, premýšľať o svojom vysnívanom živote za hranicami Afriky.


Café. © Ivan Derka


V Tangieri sme sa aj štverali po vysokých kamenných útesoch lemujúcich pláž, ktorú sme našli úplnou náhodou. Vydali sme sa totiž na malé svetložlté miestečko na mape. Ukázalo sa, že ide o vychytený spot miestnych rybárov. A feťákov. Maroko je totiž mekkou hašišu a jeden z najväčších neoficiálnych príjmov Tangieru je pestovanie konope vo vrchoch pohoria Rif. To, do ktorej spoločenskej vrstvy rybári patria sme vedeli rozlíšiť podľa toho, či chytali ryby udicami alebo papekmi s lanom priviazaným namiesto silonu. Čím chudobnejší, tým milší a komunikatívnejší. Čarovné miesto bez jedného turistu.


Najsilnejší zážitok? Taxíky!


Ťažko sa mi bude sprostredkovávať vám pocity a zážitky k tejto kapitolke, lebo veď preboha čo môže byť také zaujímavé na taxíkoch? “To ste tam akože naozaj nemali čo iné robiť?”, pýtate sa v duchu určite. Lenže taxíky v Maroku neznamenajú navoňané vyleštené autíčka s nálepkami telefónnych čísel so zárukou najnižšej sadzby, ako u nás. Taxíky tam vlastne slúžia ako MHD-čka. Naša skúsenosť s nimi začala práve tak, že sme sa snažili dostať na nejaký autobus, nevedeli sme nájsť zastávku a domáci, pokiaľ vedeli po anglicky, sa na nás dívali s výrazom tváre tvora, ktorý v živote o autobuse nepočul a nie ho ešte niekedy videl. A tu? V Tangieri? Vo svojom rodnom meste? No vôbec. (Zrovna jeden prefičal popri nás.) Podarilo sa nám natrafiť na Maročana (jedného z dvoch, ktorí nám pomohli nezištne), ten nás zaviedol na stanovište taxíkov, ktorých cieľová stanica sa nachádzala v centre mesta, pomohol nám jeden chytiť, vysvetlil, ako a koľko sa platí a natlačil nás dovnútra polorozpadnutého vozu. Celým šťastným, že sa konečne vezieme, nám úsmev na tvári zmrzol hneď po chvíli, keď sme sa porozhliadli a zistili, že v aute pre piatich sedíme siedmy. Štyria vzadu, dvaja vpredu a aj k šoférovi by sa ešte niekto vošiel. Nuž, Maročania vedia využiť priestor. Tangierske cesty našťastie brázdilo menej oslov a skútristov ako tie v Marakeši.



Premávka. © Ivan Derka


Zistili sme, že šoférom stúpa hladina agresivity, pokiaľ sa snažíte vzadu zostať pohodlne len traja a nepustiť k sebe nikoho štvrtého, že Ivan ako muž nemôže sedieť vedľa ženy, aby sa jej náhodou nedotýkal (to, že mu ob jednu hlavu dýchala do uška však nikomu neprekážalo), a keď sme si už mysleli, že konečne ovládame politiku tangierskych taxíkov, nastala noc. Znížila sa frekvencia a rapídne i kvalita premávajúcich vozidiel a s tým priamo úmerne aj chtíč netrpezlivých Maročanov dostať sa čo najrýchlejšie domov. Objavili sa postavičky ľudí, ktorých sme pracovne nazvali “throweri” a myslíme si, že by mali za svoje schopnosti, obetavosť a prácu v nočných hodinách dostávať nemalý plat. Throweri, vo voľnom preklade “tí, ktorí sa vrhajú”, neváhali riskovať svoj holý život, stavali sa do cesty taxíkom, vrhali sa im pod kolesá, len aby ich zastavili a rýchlo si uchmatli svoje teplučké miesto v aute. V aute hrkotajúcom, bez svetiel, ktorého plechy držala pokope kovová tyč umiestnená priečne cez celé vozidlo, upevnená hneď za prednými sedadlami, vedúca od jedných zadných dverí ku druhým. Ivan, vyčerpaný po hodinovom neúspešnom love taxíkov len sucho poznamenal: “Ideme tretím najrozdrbanejším mercedesom v Tangieri....ale ideme.”


Modrá Banská Štiavnica


Necelých 120 km od Tangieru sa nachádza horské mestečko Chefchaouen. Láka tým, že uličky v jeho centre sú zafarbené na modro. Steny domov, mreže na oknách aj chodníky. Chefchaouen alebo skrátene Chaouen, ako zvyknú mestečko nazývať Maročania, svojimi uličkami, početnými hotelmi a kopcovitým terénom pripomína Banskú Štiavnicu v modrom habite. Akurát sa v okolí namiesto ťažby drahých kovov zbiera v kopcoch konope a vyrába sa z neho vraj najlepší hašiš v Maroku. Nám však na zmenené stavy vedomia stačila aj zradná bylinka, ktorú sme kúpili na rohu prázdnej uličky od starej pani vo veľkom mexickom klobúku. V domnení, že ide o mätu, som z rastlinky chcela pripraviť tradičný silný čaj, tak som ju večer nechala lúhovať “trochu” dlhšie. Do štvrtej rána sme potom cez všetky snahy nemohli oka zažmúriť. S rastlinkami z oblasti Chaouenu sa neradno zahrávať.


Záhadná bylina. © Ivan Derka

Prechádzka mestečkom je unikátnym zážitkom a pastvou pre oči. Existuje množstvo teórií, prečo sa steny domov v Chefchaouene farbia na modro. Od praktického odpudzovania hmyzu, cez prejav vďaky miestnemu vodopádu, ktorý je zdrojom pitnej vody pre obyvateľov, ďalej historický pozostatok židovských zvykov, či upokojujúci vplyv modrej farby a jej symboliku optimizmu a šťastia v islamskej kultúre, až po priznanie domácich, že ide len o obyčajné lákadlo pre turistov. Ďalšou zaujímavosťou Chaouenu sú malé tkáčske dielničky, v ktorých vám miestni tkáči svoje remeslo ochotne predstavia priamo pri prechádzke mestom. Turistov tiež vábia okolité hory.


Kostol, kino a divadlo


Po návrate do Tangieru nás v meste zaujali ešte 3 budovy: kostol, kino a divadlo. Katolícky kostol sv. Andreja v tvare bielej mešity s anglickou pastorkou, africkými veriacimi, s ikonami z Českej republiky a “otčenášom” v arabštine vygravírovaným na kachličkách zasadených do steny pred oltárom, naplnil moju obľubu v mixovaní kultúr, náboženstiev a celkovo všetkého, čo sa umelo snaží mať striktné hranice. V roku 1880 marocký kráľ Hassan I. daroval britskej komunite, žijúcej na území Tangieru, pozemok, aby si na ňom mohli postaviť kostol. Na cintoríne v areáli kostola je pochovaných viacero významných osobností Anglicka. Kino Cinéma Rif, hipstersko-umelecké doupě s terasou na námestíčku, Jokerom v programe, ktorého sme o pár dní nestihli a s weckami dizajnovanými tak, že vám z toho odletí dekel! Vyjdem z kabínky, pozerám sa do zrkadla nad umývadlami a tam namiesto vlastného odrazu Maročan v bielom tričku a bielych nohaviciach. Prisámbohu, na chvíľu sa mi rozpadla vnútorná integrita!


Cinéma Rif. © Ivan Derka


Španielske divadlo z roku 1913 venované Miguelovi de Cervantesovi sme spočiatku pozorovali len spoza zavretej brány. V staručkej budove s 1400 miestami na sedenie práve prebiehala masívna rekonštrukcia. Keď sme šli už asi tretíkrát okolo, podarilo sa mi nadviazať očný kontakt s miestnym SBS-károm. Síce celý úzkostný z toho, či nám niečo v polorozpadnutom baráku nespadne na hlavu, ale s vidinou pár drobných vo vrecku, nás pánko po divadle povodil a rukami nohami nám vysvetlil, že vláda vyčlenila financie na rekonštrukciu, zapózoval Ivovi na portrét, nepustil ma na sedačku do hľadiska, na ktorú cez okno rozprávkovo dopadal slnečný lúč a zobral nás aj na labilnú strechu dekorovanú akýmsi súsoším. Zlatý.


Gran Teatro Cervantes. © Ivan Derka


Marocký "base camp"


Po troch dňoch strávených na severe sme nasadli na vnútrozemský tryskáč a presunuli sa do nášho marockého base campu - Follow the Sun hostelu v Aourire. Plán bol nasledovný - ja sa budem učíť surfovať a Ivo sa pomotá po Aourirských uliciach a čosi pofotí. Hneď v prvý deň som si zranila koleno, takže sme zohnali bandáž a chillovali sme spolu na obľúbenej terase. Aourir mal pre nás predstavovať už známu pohodu a oddych. Našli sme si predajničku, kde sme pravidelne chodili na nabombované avokádové smoothie, kávu s mliekom a koláčik a radovali sme sa z toho, že sa na tomto kúsku sveta cítime skoro ako doma. Zažili sme však prvýkrát aj pravidelné stredajšie trhy, kde som si kúpila koziu hlavu, ktorú som domov doniesla v príručnej batožine (like a boss). Keď sme sa prechádzali podvečernými ulicami, objavila sa zrazu pred nami svorka psov a túlavých KONÍ, pochutnávajúca si na rozhádzaných odpadkoch. Cítili sme sa ako v scéne z postapokalyptického filmu a chvíľu som fakt bola presvedčená, že som stratila kontakt s realitou, a tuho som sa rozpamätávala, či som niekde cestou nezjedla nejaký halucinogén. Dobre, po tomto zážitku sa tu zas až tak "doma" zatiaľ necítim.


Svorka. © Ivan Derka


Počas večerného výletu na púšť sme pozorovali krvavočervený západ slnka nad oceánom (jeden z najkrajších, aký som kedy videla), pochutnávali si na čerstvej večeri práve zloženej z praskajúceho ohniska a falošne pospevovali do tónov španielok.


Púštna mágia. © Ivan Derka


Na spiatočnej ceste nás čakal Marakeš. Toto šialenstvo nám stačilo zažiť raz, preto sme sa naňho psychicky pripravovali celú cestu autobusom z Aouriru a medinu sme veľkým oblúkom obišli. Stačilo nám 15 minút v tej tangierskej, z ktorej sme sa nevedeli vymotať ani za pomoci GPS-ky. Nečakane nás našťastie zachránil milý mladý Maročan, ktorý nám výnimočne nič neponúkal, ani si nepýtal peniaze, ale ochotne nám poradil, ako sa dostaneme zo splete oranžových úzkych uličiek, vinúcich a krútiacich sa ako tie kobry, ktoré uspávajú týpci na Námestí mŕtvych v Marakeši. Museli sme už vyzerať fakt zúfalo. V Marakeši sme asi chytili spomienkový optimizmus a veľmi sme váhali, či aspoň na chvíľu nepričuchnúť chaosu v centre, pozdraviť hady a opice v teplákoch... no výraz v Ivových očiach hovoril jasne: “Nech ťa to ani v tom najodvážnejšom sne nenapadne!” Hmm… no, ktovie čo ma ešte v súvislosti s Marokom napadne. Napríklad taký výstup na Džabal Tubkal? :)




Autor fotiek publikovaných v článku je Ivan Derka, ktorého tvorbu môžete nájsť na FB alebo IG.